Obec s 1207 obyvateľmi leží 22 km západne od Komárna v Podunajskej rovine v juhovýchodnej časti Žitného ostrova. Krásne prírodné prostredie, kultúrne pamiatky a možnosť rozvoja turistiky a vodných športov dáva obci dobré predpoklady na sľubný rozvoj.
Z DEJÍN OBCE
Chotár obce bol už osídlený v dávnoveku, keď ako najstaršie je doložené osídlenie z doby eneolitu, je to sídlisko s volútovou a želiezovskou kultúrou. Ďalej archeologický výskum tu objavil eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou a sídliská skýtsko-barbarské a laténske. Medzi významné archeologické nálezy patrí rímsky sarkofág.
Obec sa prvýkrát spomína r. 1172 ako Sysou, keď kráľovský jobagión Konrád daroval svoj tunajší majetok pannonhalmskému opátstvu, hoci nie je isté, či sa jedná práve o tento Číčov. V pápežských listinách potvrdzujúcich majetky opátstva sa meno obce vyskytuje viackrát (1225, 1226, 1232), ale v súpise z rokov 1237-40 sa už neobjavuje pod týmto menom. Je pravdepodobné, že sa jedná o majetok Erecstő susediaci s Číčovom, z ktorého chotára bol vykrojený. Erecstő totiž opátstvo vlastnilo predtým a aj potom. Číčov bol vlastne majetkom hradu Komárno a Szolgagyőr, ako aj početných drobných zemanov. R. 1265 kráľ Béla IV. daroval hradné zeme s hradom Komárno komorskému išpánovi z Budy Walterovi a dal opísať ich hranice. R. 1268 je obec zapísaná pod menom Chychov. R. 1270 Mihály, syn Mihálya Gönyűiho (Banai) dal svoj tunajší majetok do prenájmu panonhalmskému opátstvu, ale aj tak väčšia časť majetkov patrila Komárňanskému hradu. Je potrebné poznamenať, že už z polohy pri Dunaji obec bola významným miestom, kde žili rybári. R. 1460 sa spomínajú dve obce pod menom Číčov: Dolný a Horný. Keď r. 1526 vytrhli do Uhorska Turci, začala sa ich vyše 150 ročná okupácia. Kráľ Ferdinand I. r. 1547 obec Horný Číčov dočasne daroval Vidovi Ugrinovicsovi, Dolný Číčov bol stále majetkom kráľa. R. 1562 sa spomína Malý a Veľký Číčov, keď bol ich majiteľom komárňanský hradný kapitán János Paxy. V tom čase sa po celom Žitnom ostrove šírili epidémie nákazlivých chorôb a hoci toto územie nebolo Turkom poplatné, podnikali sem ničivé nájazdy. Žitný ostrov bol temer vyľudnený a len kde-tu stála chatrč. Pre toto územie to bolo mimoriadne ťažké obdobie. Okolo r. 1630 Pál Zichy prenajal 7 obcí Komárňanského hradného panstva (medzi nimi aj Číčov). Neskôr ich síce na kratší čas prepustil Jánosovi Kristófovi Puchaimovi, ale r. 1657 toto hradné panstvo a hradný kapitanát odkúpil István II. Zichy. Tak sa Číčov stal majetkom tohto rodu ako jedna z ich významných obcí. R. 1644 arcibiskup Lippay a potom r. 1657 arcibiskup Szelepcsényi vyhnal z obce Fél (dnes Tomášov) kalvínov, ktorí sa usadili v časti Číčova, ktorú nazvali Fél. R. 1681 bola tunajšia kalvínska eklézia zrušená. R. 1682 medzi Číčovom a Kľúčovcom sa odohrala bitka medzi Thökölyho povstalcami a cisárskymi vojakmi, labanci boli porazení a museli utiecť. Obyvatelia Žitného ostrova sa bezvýhradne postavili za myšlienky posledného protihabsburského povstania Ferenca II. Rákócziho (1703-1711), ktoré bolo akousi základňou jeho vojska. Zichyovci zase stáli skôr na strane cisára. Celo krajinská morová epidémia aj tu značne zdecimovala obyvateľstvo.
R. 1715, keď bolo v obci 30 domácností, Péter Zichy začal jasný dlžobný súdny spor proti győrskemu hradnému nadstrážmajstrovi Jánosovi Illerovi, ako zálohu dal celý Číčov v jednej sume. Zdá sa, že Zichyovci tento spor vyhrali. Okrem nich tu žili zemianske rodiny Csibaovcov, Décsyovcov, Nagyovcov (alsócsicsói, z tejto rodiny pochádzal posledný komárňanský župan Nándor Nagy), Pálffyovcov, Véghovcov (szilasi), Vidaovcov a Vörösovcov. R. 1787 tu bolo 110 domov a žilo 714 obyvateľov. V 19. stor. sa z obce vytratili zemianske rodiny Csémyovcov, Egyházyovcov, Farkasovcov, Győryovcov, Hegedüsovcov a Szabóovcov. Ale najväčšie majetkové diely tu vlastnli Zichyovci. R. 1828 bolo v obci spísaných 165 domov a 848 obyvateľov. R. 1848 tu bolo 7 ½ kúrií (parciel) s 32 poddanskými pozemkami, spolumajiteľstvo vlastnilo 4 kúrie starej donácie a farár od zemepána dostal 1 ½ kúriu. Podľa Eleka Fényesa tu žilo 50 zemianskych rodín, 64 poddanských gazdov (62 kalvínov, 2 rímskokatolíci), 55 želiarov-domkárov (28 kalv., 27 r. k.), 51 podželiarov, 6 mlynárov s 2 mládencami a 2 tovaryšmi, 2 kováči s 2 mládencami, 6 krajčírov s 1 mládencom, 5 tkáčov s 2 mládencami, 2 mäsiari a 1 kolár. Mlynári patrili do cechu v Klížskej Nemej, kováči a krajčíri do cechu v Győri, tkáči do cechu vo Veľkom Mederi. Boli tu dva obchody (panský a kuriálny), pálenka a pivo (dobré a predajné) sa varilo v panských budovách, ale pálili aj kurialisti a poddaní. Tehly pálilo nielen panstvo, ale aj kurialisti a poddaní. Výnosné bolo súkromné rybárstvo zemepána grófa Zichyho a kurialistov na Dunaji a jazerách. Možno konštatovať, že Číčov s 970 obyvateľmi, kde žilo aj 21 Cigánov, bola rozvinutá obec hlavne kvôli tomu, že tu bolo sídlo panstva Zichyovcov. Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 očarili aj tunajšieho obyvateľa, do honvédskeho vojska narukovalo 15 Číčovčanov, ktorí boli zaradení do 18. praporu Komárno-Vác spolu s brancami z Hontianskej, Komárňanskej, Novohradskej a Ostrihomskej župy. Inak sa udalosti revolúcie obce nedotkli. Číčov r. 1863 zničil požiar a často ho sužovali povodne (napr. 1864, 1865, 1899), ale z týchto otrasov sa obyvatelia vždy vedeli spamätať. Neskôr časť obyvateľstva preberala zvyky a oblečenie meštianstva. Najväčšími zemepánmi tu boli r. 1893: Číčovská r. k. fara (102 katastrálnych jutár), András Nagy (134 k. j.), Károly Neuhauser a Simon Haár (122 k. j.), Ignác Schlesinger (167 k. j.), Číčovský urbariát (355 k. j.) a vdova grófa Jánosa Waldsteina, 1897: vdova kniežaťa Elzeara Sabran-Pontvés (majiteľka, 4061 k. j.), Adolf Schlesinger (majiteľ a nájomca, vlastníci– A. Schlesinger, manželky Károlya Zsemleho a Lajosa Borzu, 434 k. j.), 1911: vdova Lajosa Borzu a spol. (byt Nitra, nájomca Károly Horváth, b. Trávnik, 132 k. j.), gróf Sándor Kálnoky (b. Viedeň, nájomca Ernő Kohn, b. Veľký Meder, 2076 k. j.). V tomto období tu bola krčma, viacero obchodov a krámov (6), mäsiarstvo (2), žil tu mäsiar, údenár, krajčír, 2 stolári, 2 kolári, čižmár, holič, 2 kováči a murár. V obci bola aj pošta, telegraf, spotrebné družstvo, gazdovský krúžok, ľudová knižnica (dar ministra poľnohospodárstva Ignáca Darányiho) a matrika. Vypuknutie I. svetovej vojny (1914-1918) prinieslo pospolitému ľudu len utrpenie a žiaľ, na jej bojiskách padlo 45 tunajších obyvateľov.
Koniec vojny a rok 1918 priniesol veľkú zmenu v živote Číčova. Obec sa stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR. Veľkostatok Kálnokyovcov a rozlohe 4896 ha bol v rámci pozemkovej reformy do r. 1930 oklieštený o 4318 ha, teda zemepán hospodáril na 578 ha. Pozemky sa dostali do iných rúk (napr. pusta Kécs sa stala majetkom Buchingera), ale život tunajšieho obyvateľa sa príliš nezmenil, zaoberal sa poľnohospodárstvom a spracovávaním produktov poľnohospodárskej výroby. Rozvíjala sa aj remeselná výroba, obec mala svoj lodný prístav a pôsobilo tu viacero kultúrno-spoločenských spolkov. Pre obec bola výhodná aj blízkosť mesta Veľký Meder. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa Číčov opäť stal súčasťou Maďarska. Kálnokyovcom bol veľkostatok čiastočne vrátený, hospodárili na 1393 k. h., na istý čas ďalším veľkostatkárom sa stal Vilmos Tihanyi (150 k. j.) a Rád milosrdných bratov (200 k. j.). Ale vypuknutie II. svetovej vojny (1939-1945) znemožnilo hospodársky vývoj a znova trpel hlavne pospolitý ľud. R. 1944 boli tu najväčšími vlastníkmi majetkových dielov gróf Sándor Kálnoky (1703 k. j.), Rád milosrdných sestier Bratislava (1200 k. j., nájomca Béla Ladacsy), József Gáspár s manželkou (b. Kľúčovec, 69 k. j.), Sándor Tárnok s manželkou (63 k. j.), Dezső Tóth (b. Szántás, 56 k. j.), Károly Décsi ml. s manželkou (69 k. j.), a József Bödök (53 k. j.). II. svetová vojna si vyžiadala krutú daň, životy 83 tunajších obyvateľov. V chotári obce padol aj 1 nemecký a 2 sovietski vojaci. Po ukončení vojny (tu sa skončila 31. marca 1945) sa obec znova stala súčasťou ČSR, ale kľud nenastal. Časť veľkostatku Kálnokyovcov bola rozparcelovaná 80 slovenským rodinám z okolia Trenčína a Oravy (hospodárili tu do r. 1950). Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv, aj tu viaceré rodiny dostali „bielu kartu“ na vysídlenie do Maďarska a boli deportované na nútené práce do Čiech (týkalo sa to 50-60 tunajších rodín). Boli zatvorené školy s vyučovacím jazykom maďarským. Po komunistickom puči vo februári 1948 sa situácia síce upokojila, ale Číčov sa začal meniť na socialistickú obec. R. 1949 sa znova začalo vyučovať v maďarskom jazyku, v júni toho roku bolo založené JRD, ktoré už r. 1950 sa stalo celo obecným. Postupne sa začala zlepšovať infraštruktúra obce, zakladali sa povolené spoločensko-kultúrne organizácie ( z nich najvýznamnejší Csemadok r. 1949). Katastrofálna povodeň r. 1965 zničila temer celú obec, zrútilo sa 158 domov a 105 bolo poškodených. Z otrasu sa Číčov rýchlo spamätal, bola postavená nová budova zdravotného strediska (ordinujú tu 3 lekári), základnej školy, obchodu s potravinami a zmiešaným tovarom, ďalšie 2 budovy obchodov, pohostinstva, v rámci IBV viac ako 330 rodinných domov a nová budova kultúrneho domu. Ale na druhej strane Číčov temer úplne stratil svoj pôvodný výzor, čo je z istého pohľadu škoda. November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany, ale vývoj v obci nezastal napriek problémom a prehlbujúcej sa kríze v Slovenskej republike. Rozvíja sa súkromné podnikanie, rodina Kálnokyovcov v rámci reštitúcie časť svojho legálneho majetku dostala späť v súčasnosti podniká v pestovaní a predaji jabĺk, bolo postavených viacero nových pamätníkov. Slovom obec rozhodne opeknela v nádeji, že tento trend bude pokračovať aj naďalej.
Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľov obce. R. 1869 tu žilo 1361 obyvateľov, do r. 1900 sa ich počet zvýšil na 1488, r. 1930 mala obec 1602 obyvateľov. Do r. 1948 sa ich počet znížil na 1320, ale do r. 1970 tu už opäť žilo 1625 obyvateľov, v súčasnosti tu býva 1391 občanov.
PRÍRODA
Chotár obce leží v nadmorskej výške 111-114 m v Podunajskej rovine v juhovýchodnej časti Žitného ostrova na mladom agradačnom vale rieky Dunaj. Zväčša odlesnený chotár tvoria mladšie treťohorné piesky a štrky, na ktorých sú štvrtohorné dunajské uloženiny. Odvodňujú ho kanály, na juhozápade tečie rieka Dunaj, pri ktorej je lužný les (vŕby, topole, brest, javor). Má nivné a lužné pôdy. V chotári obce leží majer Kereszt, zaniknutá samota Kécs, zaniknutá obec Erecs.
Mimoriadnu hodnotu predstavuje národná prírodná rezervácia Číčovské mŕtve rameno (miestne Lion), vzácny krajinárskoestetický úsek s výskytom glaciálneho reliktu hraboša severského (Microtus oeconomus), chráneného rastlinstva (lekno biele, leknica žltá) a niektorých druhov sťahovavého vtáctva (kačiva divá, lyska čierna, bučiačik obyčajný, volavka purpurová, potápka veľká). Územie o rozlohe 79,8 ha a hĺbke 3 m bolo za ŠPR vyhlásené r. 1964. Hamský luh predstavuje značne zazemnené pôvodné dunajské rameno, ktorého vzniknutá depresia má močiarny charakter a jej stredom preteká kanál s dosť ustálenou hladinou vody. Charakteristický je hustý zárast tŕstia. Žijú tu niektoré ohrozené druhy obojživelníkov, plazov a vtákov s kriticky ohrozeným druhom trsteniarik. Je to najstarší zvyšok zazemňovania dunajských ramien v tunajšej oblasti so vzácnou močiarnou biocenózou. Alúvium Čiližského potoka od obce Kĺúčovec po Číčovské mŕtve rameno na oboch brehoch potoka. Charakteristický je bohatý porast vŕb s hustým podrastom. V potoku žije vzácna ryba bahniak tmavý. V severnej časti potok vytvára rybník. Číčovský les bezprostredne súvisí s Hamským tŕstím s pestrým porastom listnatých drevín s hustým podrastom. Na južnom okraji lesa je plytké jazierko. Alúvium Dunaja je dokladom zvyškov posledných lužných lesov od Číčova takmer po Kravany nad Dunajom. Žije a rastie tu typická flóra a fauna, medzi ktorými je mnoho chránených. Historický park kaštieľa o rozlohe vyše 5,5 ha bol založený v 2. polovici 18. stor. po prestavbe kaštieľa a do dnešnej podoby upravený a rozlohy rozšírený v 2. polovici 19. stor. Je to jediná ukážka málo narušeného parku v okrese Komárno. Park vznikol postupnou úpravou lesa. Na jeho území sa nachádzajú tri umelé vyvýšeniny: „Ružový kopec“, „Peklo“ a „Nebo“. Tieto sú dnes už značne poškodené. Súčasťou parku je jazero a prietočný kanál. Jediný náznak pravidelnej úpravy parku je pred priečelím kaštieľa v podobe strihaného buxusu. Rastú tu dreviny pôvodnej vegetácie, ako aj exotické stromy, medzi nimi aj mohutné exempláre. Po r. 1945 parku nebola venovaná náležitá pozornosť, ku ktorej sa pridružila povodeň r. 1965. Veľmi prerastený a zanedbaný park bude po rekonštrukcii obnovený súčasným majiteľom do pôvodnej podoby. Vo východnej časti obce sa nachádza dodnes funkčná artézska studňa vyhĺbená okolo r. 1920.
KULTÚRNE PAMIATKY
Neskororenesančný rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie bol postavený rodinou Zichyovcov r. 1673 na mieste zbúraného kalvínskeho kostola a po dostavbe kaštieľa. Fasády kostola na pôdoryse kríža členili lizénové rámy v hornej časti s menšími polkruhovými oknami. Priečelie kostola členili pilastre. Vnútorné fasády členili slepé arkády, na rímsové hlavice združených pilierov dosadala klenba neznámeho prevedenia. Pôvodne kostol nemal vežu, zrejme pri ňom stála zvonica. Budova bola koncom 18. stor. klasicisticky prestavaná, do priečelia bola vstavaná veža. Stavba neskôr bola iba opravovaná. Kostol je jednoloďový priestor so segmentovým uzáverom presbytéria, s vežou vstavanou do priečelia, pristavanou sakristiou a bočnou kaplnkou, pôvodne tvoriace transept a oratóriom pre panstvo. Kostol bol priamo spojený s bývalým kláštorom, bývalé oratórium s vyššou úrovňou podlahy je dnes núdzovo využívané. Fasády budovy členia lizénové rámy a okná s polkruhovým zakončením. Priečelie je členené pilastrami s rímsovými hlavicami. Podobne aj veža krytá ihlancom, ktorý dosadá na terčíkovú rímsu, je členená nárožnými pilastrami a zvukovými otvormi s polkruhovým zakončením. Na priečelí je portál hlavného vstupu s ušnicovou kamennou šambránou, nad ním je trojuholníkový frontón. Loď má rovný strop so štukovými obrazcami, presbytérium je zaklenuté konchou a pruskou klenbou, v bývalom oratóriu je nástropná maľba sv. Jána Bosca z r. 1928 od J. Datelinku. Hlavný oltár z obdobia okolo r. 1800 má drevené klasicistické tabernákulum a oltárny obraz Nanebovzatia Panny Márie z 1. polovice 19. stor. Po bokoch sú zlátené plastiky cherubínov. Na bočnom oltári je polychrómovaná socha Máriinho Nepoškvrneného Srdca a Božského Srdca Ježišovho. V bočnej kaplnke je oltár s dreveným krížom s polychrómovaným korpusom. Drevená kazateľnica s rezonančnou strieškou a zlátením, krstiteľnica z červeného mramoru na okrúhlej nohe a sväteničky z červeného mramoru sú zo začiatku 19. stor. Obraz sv. Jána Nepomuckého v sakristii pochádza z 1. polovice 19. stor. Obraz Panny Márie z r. 1862 má signatúru C.J.W. (nad vchodom do dnešnej sakristie). Voľný obraz Madony je z 1. polovice 19. stor. V lodi sú sochy sv. Terézie z Lisieux, sv. Antona, vo výklenku pod vežou je socha sv. Jozefa. V bývalom oratóriu je socha sv. Jozefa a sv. Ignáca z Loyoly. Na podstavci s nápisom je osadené polychrómované súsošie Piety. Na stene lode je zavesený drevený misijný kríž (missio 1890, megujítva /obnovená/ 1903, 1914, 1924, 1926, 1935). Na chóri s dreveným parapetom je novší organ sem dovezený r. 1995. V kostole je pamätná tabuľa svadby grófa Johanna Waldsteina-Wartenberga (c. k. komorník, senior rodiny, držiteľ veľkého kríža Franza Jozefa, rytier rádu sv. Štefana, skutočný tajný radca vnútra, doktor filozofie atď.) narodeného 21. augusta 1809 vo Viedni, s grófkou Theresiou Zichy 17. februára 1844 a s grófkou Adél Kálnoky 18. novembra 1871. Epitaf synov grófa Istvána Zichycho, Lajosa (1805-1810), Ágostona (1807-1807), Vilmosa (1811-1818) a sestry Marianne (1784-1817). Kovová pamätná tabuľa na pamiatku grófa Sándora Kálnokyho (17.8.1888-21.2.1965), patróna farnosti a jeho manželky kňažnej Márie-Theresie Schönburg-Hartenstein (4.2.1896-14.8.1979). Veľký zvon zasvätený Panne Márii Partónke Uhorska dali číčovskí r. k. veriaci r. 1922 vyliať u Richarda Herolda v Komotau (Chomutov), malý zvon r. 1802 vylial Gaspar Mendel v Győri.
Pôvodný kalvínsky kostol bol postavený po r. 1550, ale r. 1673 ho dali Zichyovci zbúrať a z jeho mateiálu bol postavený dnešný r. k. kostol. Dnešný klasicistický kalvínsky kostol bol postavený (nie na pôvodnom mieste) r. 1784 ako tolerančný, veža bola postavená r. 1792. V tomto stave po niekoľkých opravách sa zachoval dodnes. Je to jednoloďový priestor s rovným stropom. V mierne vystupujúcej veži portál vstupu do objektu s polkruhovým zakončením má ostenie z ružového mramoru. Veža členená zvukovými otvormi s polkruhovým zakončením a lizénovým rámom je krytá plechovou baňou. Fasády členia okná s polkruhovým zakončením strednej časti. Nárožia budovy sú zaoblené. V kostole sú dve drevené protestantské empory. Stôl Pána z červeného mramoru na okrúhlej nohe bol vyrobený r. 1873 z milodarov tunajších kalvínskych veriacich. Ostatné vnútorné zariadenie je z 20. stor. Na stene je osadená pamätná tabuľa z červeného mramoru kalvínskych obetí I. svetovej vojny s 21 menami tunajších obyvateľov, ktorú r. 1935 vyrobil známy komárňanský kamenár Viktor Komáromi. Na empore je harmónium, ktoré vyrobil r. 1928 Gyula Guna so synom v Prešove. Vo veži sú zavesené tri zvony, stredný zvon dali vyliať zemania János Pálffy a Márton Nagy, János Balázs Bíró, Péter Fél, Péter Domonkos a Pál Márton r 1787 u Gáspára Mendela v Győri, veľký zvon vylial Richard Herold v Komotau (Cchomutov) namiesto zvonu zhabaného na vojenské účely v I. svetovej vojne (odlievanie kanónov) z r. 1823, podobný je malý zvon bez nápisu.
Základy renesančného kaštieľa pravdepodobne položil okolo r. 1630 už Pál Zichy. Ale budovu dokončil po r. 1659 gróf István I.Zichy , keď dostal od kráľa povolenie v Číčove postaviť hrad. Bol to typ opevnených kaštieľov s hradobným múrom so štyrmi nárožnými štvorcovými vežami, ktorý uzatváral pravidelné štvorcové nádvorie. Z troch strán sa k múru primkýnali hospodárske budovy. V strede nádvoria stál poschodový palác so štvorpodlažnou pozorovacou vežou a nárožnou oktogonálnou vežičkou krytou cibuľovou strechou, ktoré spojovala arkádová chodba. Na prízemí boli skladovacie priestory a na poschodí obytné miestnosti. R. 1764 kaštieľ poškodila povodeň a neskôr aj požiar. R. 1776 bol kaštieľ upravený tak, že bol zbúraný vnútorný palác a aj južná časť hradobného múru a tak vznikol čestný dvor.
Západná časť bývalého opevnenia s hospodárskou budovou bola nadstavaná o poschodie a tu boli obytné priestory panstva. Boli upravené aj ostatné dve prízemné krídla kaštieľa a fasády celej budovy boli jednotne upravené v neskorobarokovom slohu. Tu sa rozhodol usadiť István V. Zichy (1754-1841), zakladateľ číčovskej vetvy rodu. Budovu dal na začiatku 19. stor. upraviť v klasicistickom slohu. Jeho synom Istvánom VII. Zichym táto vetva rodu vymrela po meči a tohto dcéra Teréz sa vydala za grófa Jánosa Waldsteina-Wartenberga (1809-1876), hádam najvýznamnejšieho obyvateľa stavby. Bol významnou osobnosťou priemyselného rozvoja Žitného ostrova (napr. cukrovar v Tôni) a zaslúžil sa o reguláciu vnútorných vôd územia, teda odvodnenia rozsiahlych močaristých plôch, keď bol jedným zo zakladateľov Žitnoostrovského spolku na reguláciu vôd. V kaštieli pri prehliadke Žitného ostrova sa r. 1855 ubytoval cisár František Jozef I. a r. 1856 grófa tu poctil návštevou. Jeho druhou manželkou bola grófka Adél Kálnoky, ktoré sa druhýkrát vydala za kniežaťa Elzeara Sabran-Pontevés. Na kaštieli previedli na konci 19. stor. romantické úpravy. Nakoľko ich syn zomrel mladý, r. 1905 veľkostatok a kaštieľom sa stal majetkom rodiny Kálnokyovcov. Vlastnili ho do r. 1945, keď im bol skonfiškovaný. R. 1946 sa sem nasťahovali kolonistické slovenské rodiny a potom v rokoch 1949-1983 sa budova využívala na školské účely (ZŠ). Preto boli na kaštieli prevedené veľmi nevhodné úpravy a prestavby. Schátralá budova potom stála opustená a rozhodovalo sa o jej využití. Našťastie r. 1992 v rámci reštitúcie kaštieľ získal späť do vlastníctva Ing. Alois Kálnoky a pekne obnovená budova sa znova stala sídlom rodu. Kaštieľ je trojkrídlová budova na pôdoryse s tvarom so štyrmi nárožnými ušnicovými rizalitmi. Na priečelí je trojosový plytký rizalit zakončený trojuholníkovým tympanónom. Rizalit má prestavaný prízemný polygonálny vstupný rizalit s balkónom. Fasády členia bosované lizény, okná v šambránach a čiastočne aj pásová rustika. V kaštieli sú rovné stropy, schodište je zaklenuté pruskou klenbou. V budove je zriadená súkromná kaplnka v miestach, kde bola aj predtým.
Dnešný dom č. 196 je secesná kúria postavená r. 1911 Jánoson Décsym, ktorý dlhý čas bol obecným notárom a zemepánom. Kúria bola postavená na mieste domu rodiny Nagyových. Kúria je prízemná stavba na pôdoryse s tvarom L so štvorosovým priečelím, na plytkom dvojosovom rizalite s dvoma jednoduchými a dvoma krajnými združenými oknami. Budova nesie výrazné architektonické znaky secesnej architektúry a je riešená v duchu meštiansky domov. Na dvorovej spojnici krídiel je zasklená vstupná veranda. V miestnostiach sú rovné stropky. Kúria je majetkom potomkov Jánosa Décsyho dodnes.
Obec zdobí viacero menších pamiatok a pamätníkov. Pri r. k. kostole stojí baroková kamenná socha sv. Jána Nepomuckého, ktorú v poslednej tretine 18. stor. dali postaviť Zichyovci. Na štvorcovom podstavci nápis či datovanie chýba. Vo výklenku priečelia kaštieľa je umiestnená plastika Madony zo začiatku 19. stor. Socha po r. 1945 bola umiestnená v miestnom r. k. kostole a výklenok bol zamurovaný. Po rekonštrukcii r. 1993 bol výklenok obnovený a socha bola osadená na pôvodne miesto. Pri ceste na Veľký Meder stojí drevený prícestný kríž s maľovaným plechovým korpusom, ktorý bol postavený miestnymi r. k. veriacimi r. 1979. Na mieste dnešného kríža osadeného na betónovom štvorcovom postavci stáp predtým drevený kríž. Prvý ústredný kríž stál v 2. polovici 18. stor. v starom cintoríne pri r. k. kostole. V ohrade r. k. kostola je pamätník r. k. obetiam I. svetovej vojny z ružového mramoru s 23 menami tunajších obyvateľov. Pamätník riešený na spôsob Božej muky z 30. rokov 20. stor. je dielom komárňanského kamenára Viktora Komáromiho. V cintoríne sa nachádza moderný pamätník obetiam I. a II. svetovej vojny s menami 128 tunajších obyvateľov odhalený r. 1992. Bronzový reliéf Madony je dielom známehjo sochára Jánosa a Nagya. K pamätníku patria 4 vyrezávané kopije z r. 1993 od Gézu Nagya. Komplex dopĺňa ozdobná studňa z r. 2002, mreža je ovplyvnená sedmohradským motívom. V Parku mládeže sa nachádzajú 4 vyrezávané drevené kopije na počesť 13 aradských mučeníkov maďarskej revolúcie 1848/49 z r. 1999 od rezbára Gézu Nagya. R. 1996 bol tu odhalený pamätník záboru vlasti 896-1996 a pamätník k 825. výročiu prvej písomnej zmienky o obci – 1172-1999-825 – Sysou, ktoré vyrobil kamenár József Győri. Vzadu je drevený kríž s vyrezávaným erbom Uhorska z r. 2002, ktorý je darom spriatelených maďarských obcí. V záhrade kalvínskej fary stojí drevená vyrezávaná kopija na pamiatku 455. výročia reformácie cirkvi z r. 2002 od Gézu Nagya. Pred novou budovou ZŠ stojí vyrezávaný drevený pamätník venovaný pamiatke všetkým tu pôsobiacim učiteľom Dielo Gézu Nagya bolo odhalené r. 2002. Pred školou stojí drevená vyrezávaná kopija na pamiatku 50. výročia znovuotvorenia školy s vyučovacím jazykom maďarským 1949-1999 od Gézu Nagya.
OSTATNÉ STAVBY OBCE
Pri r. k. kostole sa nachádzajú budovy postavené r. k. farnosťou. Tunajšia rímskokatolícka škola bola založená pred r. 1750 z prepletaného prútia a nabíjanej hliny, r. 1844 gróf István Zichy dal budovu postaviť z pálených tehál a bola krytá trstinovou strechou. Bola v nej jedna učebňa a byt učiteľa kantora. Neskôr viackrát upravená stavba sa stala r. 1899 chlapčenskou školu, po r. 1970 bola zbúraná a na jej mieste bola postavená nová budova kultúrneho domu. Historizujúcu stavbu kláštornej školy a opatrovne sv. Jána Nepomuckého pre dievčatá dala r. 1889 postaviť Adél Kálnoky. Dokonca kde vyučovali rádové sestry, učilo sa tu aj niekoľko dievčat kalvínskeho vyznania. Po r. 1948 bola tu umiestnená materská škola. Je to prízemná obdĺžniková budova s deväť osovým priečelím, ktorého trojosový stredný plytký rizalit so vstupom je zakončený lomeným štítom. Na štíte je pamätná tabuľa stavby a vysvätenia školy 17. augusta 1890 a v bývalej učebni je pamätná tabula stavby zasvätenej pamiatke grófkinho r. 1885 predčasne zosnulého syna kniežaťa Elzeara Henrika Sabran Pontevésa. Po úprave v 70. rokoch 20. stor. bola budova zbavená temer všetkých achitektonických detailov (okenné šambrány, lomené frontóny, korunná rímsa, bosované lizény) a rozšírená prístavbou. R. k. fara bola založená do dostavbe kostola, jej dnešná budova vznikla prestavbou a úpravou staršej budovy v 2. polovici 19. stor. v neoklasicistickom slohu. Je to rozsiahla prízemná budova na pôdoryse s tvarom L so štvorosovým priečelím, ktoré členia lizénové rámy a korunnou rímsou. V súčasnosti je budova prázdna a v kritickom stave.
Kalvínska škola pri kalvínskom kostole bola založená už pred r. 1650, ale r. 1673 bola zrušená. Škola pri novom kostole bola založená r. 1784, ktorá sa veľmi nelíšila od ľudových domov. Stavba neskôr ani po viacerých úpravách nevyhovovala, dokonca r. 1923 učebňa bola zriadená v sýpke. Preto bola r. 1929 postavená nová dvojtriedna budova školy pre 8 ročníkov s architektonickými znakmi doznievajúcej secesie. Je to prízemná obdĺžniková stavba s trojosovým priečelím a 6 osovou záhradnou fasádou. V budove sa vyučovalo do r. 1976, stavba je stále majetkom kalvínskej cirkvi. V súčasnosti sa rozširuje bočnou prístavbou. Kalvínska fara mala podobné osudy ako škola. V 19. stor. viackrát upravovaná budova s trojosovým priečelím mala pôdorys s tvarom L a do dvora bola otvorená arkádovou chodbou s parapetom. Boli v nej tri obytné miestnosti a kancelária. Budova bola pred povodňou r. 1965 zbúraná a na jej mieste postavená nevýrazná stavba dnešnej fary a zborového domu.
Svoj dvor mala tu aj početná miestna židovská náboženská obec, ich synagóga bola zbúraná r. 1945 a cintorín zrušený r. 1950. Celá židovská komunita zanikla r. 1944 za besnenia nyilašovcov.
Číčov sa stal členom celokrajinského Spotrebného družstva už na začiatku 20. stor. hlavne z iniciatívy notára Jánosa Décsiho. Neskôr po r. 1925 ako člen Spotrebného a úverového družstva Hanza so sídlom v Galante (r. 1938 tu malo 158 členov) postavilo tu prízemnú budovu obchodu s krčmou a kultúrnou sálou. Jeho vedúcim bol p. Lukovics. R. 1939 sa stalo členom Spotrebného družstva Hangya so sídlom v Budapešti. Na mieste tejto budovy stojí nová budova krčmy „Koporsós“. Obec bola známa aj svojím mlynárstvom založeným už na začiatku 18. stor., ešte okolo r. 1920 tu mleli 4 vodné mlyny (ako posledný zanikol vodný mlyn Rudolfa Tárnoka). Valcový mlyn, ktorý na začiatku 20. stor. založil József Tárnok, bol poháňaný naftovým motorom. R. 1926 bol mlyn prerobený na elektrický pohon, postavená bola nová trojpodlažná budova a rozšírila sa jeho výrobná kapacita na denný výkon 50 q. R. 1934 mlyn prevzal jeho syn Gyula Tárnok. R. 1947 bola rodina násilne presídlená do Maďarska, objekt sa stal majetkom miestneho JRD, ale časom bolo jeho zariadenie rozobraté. Stará časť mlyna bola zbúraná. Stavbu dnes užívajú malozáhradkári. Pivovar založený Zichyovcami je doložený už r. 1698, ale v 18. stor. už zanikol, lebo od r. 1726 už niet o ňom správ. V štatistických údajoch Eleka Fényesa z r. 1846 sa tu spomínajú dve pálenice, panská a kuriálna. Bližšie údaje sa o nich nezachovali. Panská pálenica stála v majeri Kécs, ktorý do dnešných dní zanikol. Pálenka sa samozrejme varila aj doma. V časti Péró sa nachádzal vrchnostenský bitúnok, ktorý fungoval v rokoch 1900-1945. Splašky sa odvádzali kanálom do Dunaja. Tri jednoduché budovy boli zbúrané r. 1950. Pekáreň tu mala rodina Váradyovcov, ktorá bola zrušená r. 1945. V časti Péró stáli v 17. stor. pece na pálenie tehál hlavne pre tunajšie panstvo, svedčia o tom kolkované tehly. Pálené tehly sa tu vyrábali do r. 1942. V rokoch 1926-1927 bola postavená charakteristická funkcionalistická poschodová budova kasární fínančnej a pohraničnej stráže. V súčasnosti je to obytný dom.
Zástavba ľudovej architektúry sa v obci zachovala iba čiastočne, zničila ju hlavne povodeň r. 1965. Pôvodné domy postavené na úzkych parcelách technikou nabíjanej hliny, omazané a obielené boli do ulice obrátené jednoosovými priečeliami, ktoré boli zakončené doskovými trojuholníkovými štítmi. Domy boli do dvora obrátené krátkym podstením a kryté trstinovou strechou. Boli v nich dve či tri obytné miestnosti (predná či čistá izba, kuchyňa či pitvor s otvoreným ohniskom a poťažne zadná izba, ktorá mohla byť aj komorou) s drevenými trámovými stropmi. Dlážku tvorila udusaná hlina, neskôr v pitvore bola nahradená keramickými dlaždicami. Takto v pôvodnom stave sa zachoval Gőghovský dom č. 7 (ale z nepálených tehál) z 2. polovice 19. stor. (dom tu stál už 300 či 400 rokov na vyvýšenom mieste). Dnes je v dome expozícia ľudového bývania, ktorá bola slávnostne otvorená 3. novembra 1984. V obytných miestnostiach je zariadenie zozbierané v obci, v komore sú poľnohospodárske nástroje a zariadenie dennej potreby. Hodnotný je aj dom č. 247 postavený r. 1847, ale s murovaným štítom s dvoma svetlíkmi. Na začiatku 20. stor. sa stavali dvojosové domy s dvojosovými priečeliami, v niektorých prípadoch ich rozširoval vstup zväčša na pilierovú chodbu. Zámožnejší gazdovia priečelie spestrovali secesnými architektonickými prvkami (č. 60 z r. 1927). Dom Kopsaovcov mal charakteristický trojuholníkový štít v štýle tzv. ľudového baroka. Lodníci ako zámožnejší obyvatelia si okolo r. 1920 stavali prízemné obdĺžnikové domy so štvorosovými priečeliami a zasklenými vstupnými verandami podľa vzorov meštianskej architektúry (č. 77 Lajos Fél a č. 89 N. Cseh). V dvoroch domov stoja samostatné budovy letných kuchýň, komôr, šôp a vahadlové studne, ktoré zväčš boli nahradené kolesovými studňami.
VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OBCE
V miestnom cintoríne je pochovaných viacero významných osobností miestnej histórie.
Sándor Balázs (1885-1915), padol na bojisku v Rusku.
Antal Csáktornyay (1826-1890), miestny r. k. farár, inšpektor cirkevných škôl komárňanského dekanátu.
Zetényiho István Csukás (1886-1918), miestny kalvínsky učiteľ.
Etel Décsy, rod. Vendégh (1918-1992), 50 rokov bola miestnou pôrodnou asistentkou.
Lajos Décsi (1886-1959), gazda a riaditeľ správy miestneho spotrebného družstva.
Imre Fehérváry (1949-1982), inžinier drevárenského priemyslu.
József Gáspár (1812-1890), miestny kalvínsky učiteľ
Sámuel Gáspár (1848-1920), miestny kalvínsky učiteľ, významná osobnosť kultúrneho a spoločenského života v obci. Miestna ZŠ od 23. novembra 2002 nesie jeho meno a je tu aj jeho pamätná výsava.
Sándor Hrotkó (1880-1945), bol 42 rokov miestnym r. k. učiteľom.
Pál Kiss (1843-1918), kalvínsky farár, diecézny prísediaci sudca.
Géza Kúr (1893-1981), v rokoch 1920-1945 miestny kalvínsky farár a historik, ktorý po r. 1945 emigroval z Nemecka do USA. Jeho popol v miestnom cintoríne uložili na vlastnú žiadosť.
József Lindenthaller (1877-1927), správca miestneho veľkostatku, náhrobok vyrobil kamenár Réthy z Győru.
János Martinkovics (1859-1943), hlavný polesný veľkostatku.
Károly Misák (1904-1945), padol na bojisku.
Mária Johanna Minauf (1856-1932), predstavená tunajších Milosrdných sestier.
Antal Rehoreg, padol za I. svetovej vojny na bojisku v Srbsku.
MUDr. Štefan Snoha (1929-1979), miestny lekár, busta na náhrobku je dielom sochára Emila Venkova.
Kázmér Szőke (1877-1927), miestny r. k. farár a dekan.
Ede Tárnok (1892-1914), miestny kalvínsky učiteľ, padol na bojisku.
Rudolf Tárnok (1861-1937), majiteľ posledného tunajšieho vodného mlyna.
Sándor Tárnok (1920-1942), honvéd
Miklós Záborczky (1821-1894), hospodár veľkostatku.
Významnou postavou je aj József Király, v rokoch 1927-1945 miestny r. k. farár a dekan,krajinský vyslanec v rokoch 1939-1944. Po r. 1945 sa presťahoval do Maďarska.
Magyar
